Lk 1,39-45
Štvrtá svieca na adventnom venci sa nám rozhorela a my sa už nevieme dočkať Vianoc. Upratujeme každučký kút v dome, pečieme zákusky od výmyslu sveta, balíme darčeky pod stromček, len aby na sviatky nič nechýbalo. A prečo to vlastne všetko robíme? Je práve toto zmyslom Vianoc? Keď žena čaká bábätko, v posledných mesiacoch tehotenstva, pripravuje postieľku, oblečenie, kupuje všelijakú výbavu, len aby narodenému bábätku nič nechýbalo, aby sa narodilo do pripraveného domova. A tak uvažujem nad tým, ako konala Mária v dnešnom evanjeliu. Ona, ktorá sa pripravovala na príchod malého Ježiška sa nebála vydať na dlhú cestu, ktorá podľa biblistov, trvala aj niekoľko dní, aby pomohla svojej príbuznej Alžbete. Alžbeta bola vtedy v pokročilom štádiu tehotenstva a Máriina pomoc jej určite veľmi dobre padla. Aká neskutočná odvaha a obeta mladej 16 ročnej dievčiny! Mária sa mohla celý čas ľutovať, veď predsa ona je tá tehotná, dokonca sa stane Matkou Božieho Syna. Naopak ona pritom vôbec nemyslela na seba. Nabrala všetku silu, ktorú mala v sebe a s radosťou sa vydala na cestu k Alžbete. Ako často my zvykneme hľadieť len na seba a na svoje potreby, no zabúdame pritom na iných. Koľkokrát pozeráme len na to, aby nám nič nechýbalo, zatiaľ čo vedľa nás žijú ľudia, ktorým chýbajú základné veci. Možno teraz je ten čas, aby sme to zmenili. Je veľa dobrých projektov, do ktorých sa dá zapojiť, a zároveň pomôcť aj iným a vyčariť im úsmev na tvári v tento vianočný čas. Jedným z mnohých takýchto projektov, sme mali možnosť podporiť aj v našej škôlke – Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok? Ďalší veľmi zaujímavý projekt je Darujme úsmev od spoločnosti Exallievov. Tieto projekty sú zamerané na finančnú podporu alebo konkrétne potreby pre ľudí okolo nás. Skúsme hľadať možnosti, ako pomáhať a nežiť len pre seba. Keď sme sa minule s manželom prechádzali v centre mesta a obdivovali tú krásnu vianočnú výzdobu, zbadali sme jedného pána, ktorý predával časopis Cesta. Len tam tak stál a usmieval sa na ľudí. Zastavili sme sa pri ňom a opýtali sme sa ho ako sa má, či sa mu dnes darí a či má vôbec čo jesť, alebo kde prespať. S milým úsmevom sa s nami porozprával, a na konci nám bol veľmi vďačný, že sme sa pri ňom zastavili a porozprávali sa s ním. Nechápala som, ako málo stačí k radosti. Niekedy najkrajším darčekom pre ľudí je náš záujem o nich. Milé slovo, úsmev, či poďakovanie je viac ako peniaze či bohatstvo. A preto sa nebojme mať skromné Vianoce. Tie prvé v Betleheme neboli o nič viac luxusnejšie. Skôr si všímajme toho, pre ktorého sa to všetko deje. A keď sa poriadne zadívame na Ježiša v jasličkách, určite neprehliadneme ani človeka, ktorý kráča vedľa nás.
Požehnané Vianoce!